článok prevzatý z DenníkN

1997

Najdôležitejší ročník, tým sa to všetko začalo. Založili sme si festival s Máriom Michnom, on už mal skúsenosti, ja som sa začal učiť robiť túto robotu. Logo s bábätkami vymysleli Martin Beďatš s Dušanom Šimonom a odvtedy ho používame. Chceli sme robiť festival bez ochranky, legendárny koncert odohral ruský Auktyon.

1998

Prvé sťahovanie do areálu Pod Sokolicami a septembrový termín. Najskôr sme nechceli pokračovať, pretože premiéra nedopadla ekonomicky dobre, no keď sa v júli začali ozývať kamaráti, nakoniec sme sa do toho pustili. To bol jediný ročník, kde sa podával burčiak. Prvýkrát sa objavili v programe neziskovky a pridali sme tanečnú scénu, čo vtedy vyvolalo veľké zdesenie mnohých ľudí, lebo hudobné svety žili dosť od seba. Časť fanúšikov tanečnej hudby dokonca brala dídžejov, ktorí išli hrať na „rockerský“ festival, ako zradu a časť rockerov si tiež ťukala na čelo, prečo tam ťaháme „tuc-tuc“. Jaro Filip odohral pamätný koncert, sám s klávesami.

1999

Prvýkrát dva dni, tiež veľký zlom. Stále dve scény, stanovanie na štadióne za bránkami a prvýkrát veľká návštevnosť – osemtisíc ľudí. Festival z ničoho nič narástol, odvtedy si napríklad dávame veľký pozor na záchody. Hrali tam Plastici aj veľa zahraničných kapiel a začali sme robiť sprievodné aktivity. Napríklad sa nonstop premietal seriál Twin Peaks.

2000

Rok, keď sa prvýkrát festival rozšíril do areálu Výstaviska a počet scén narástol na šesť. Tanečné pódiá boli indoor a ešte žánrovo orientované, začali sme oveľa viac robiť so zahraničnou scénou. Prvýkrát bolo kino, dokonca v naozajstnom kine.

2001

Blatový ročník – bahniatka, ktoré obleteli svet. Len lialo alebo pršalo, nič medzi tým. Ale mali sme prvé z môjho pohľadu naozaj veľké meno headlinera – Fun Lovin Criminals. Vtedy sa festival volal Topvar Pohoda.

2002

Fantastický Shane MacGowan, nevídaný zážitok. Lucie so všetkými ich tanečkami, ktoré okolo seba robili. Inak sme pokračovali v tom modeli ako predtým.

2003

Cardigans s lustrami na pódiu. Výborný koncert, prišli podľa mňa po najzaujímavejšej a nepopovej platni, legendárny koncert odohrali Hooverphonic. Prvýkrát sa do programu dostala literatúra.

2004

Obrovská zmena. Presťahovali sme sa na letisko. Festival sa nadýchol a zmenil sa celý systém. Prvýkrát putovný Bažant kinematograf, prvýkrát Debaty pod lampou. Krásne koncerty Moloko, Leningrad Cowboys, Cesaria Evora, Värtinnä…

2005

Ďalšia liga – Prodigy, Garbage, Nohavica, Lasica, dodnes si pamätám toto poradie zo spotu. Roni Size, Omara Portuondo a Meky Žbirka, to bolo krásne, ako Prodigy schválili, že môže hrať pred nimi na hlavnom pódiu.

2006

Ťažký rok. Prišli Pixies, po Prodigy ďalší z mojich splnených snov, Chicks on Speed, Gogol Bordello, ale pamätám si, že ten ročník príliš nezafungoval. Ale festival sa rozrastal a rozrastal.

2007

Veľmi horúci rok. Air, ktorí boli na letisku a v meste, ale keď im nedorazila časť techniky, neboli schopní vystúpiť pred ľudí a povedať, že nebudú hrať. Problémy boli aj s Wu Tang Clan, museli sme ich stopnúť, lebo začali hrať úmyselne neskoro. Ale inak všetky ďalšie koncerty dopadli veľmi dobre. Prvýkrát bolo divadlo – L+S prinieslo Kumšt.

2008

Perfektne zafungovalo spojenie Fat Boy Slima s divákmi, ktorí tancovali na jeho skladbu na pódiu. Výborní The Streets, Editors.

2009

Najsmutnejší rok. Vždy mi bude ľúto, že sa stalo to nešťastie po páde stanu. Neprajem nikomu taký zážitok. Nebyť veľkej podpory ľudí, nepokračovali by sme.

2010

Festival sa vlastne začal úplne odznovu. Spomínam si na the XX, na Autechre, ktorí hrali úplne v tme, alebo orchestrálne Rachmaninovove Vespery.

2011

Jeden z ročníkov, kde vyšlo absolútne všetko. Madness, Pulp, Moby, Portishead… Už desať dní predtým bolo vypredané.

2012

Opäť búrka, fantastický Lou Reed, Elbow odohrali jeden z najviac do srdca idúcich koncertov, spolu s Emilianou Torrini jeden z emočných vrcholov festivalu.

2013

Umelecky veľmi silný rok – Atoms for Peace, absolútne nezabudnuteľný Nick Cave, Major Lazer s ich kolotočiarskou svetelnou šou.

2014

Asi najsilnejšie spomienky sú Kraftwerk a Travis. Už sa nediali také zásadné produkčné posuny. Vlastne jeden bol – mali sme premiéru vratných pohárov pre návštevníkov.

2015

V prvom rade veľmi pokojný dobrý rok, keď sme nemali žiadny problém. Z kapiel Die Antwoord a, samozrejme, Björk, Manu Chao ako splnené sny. Spomínam si ešte, že v areáli bolo veľa hrabošov, premnožili sa. Bol to ročník bez silných výkyvov, čo je pre festival vždy dobre.

 

Dožiť sa jubilea, byť slovenskou legendou legiend, ktorej prídu vzdať hold viaceré (pre CHVM) významné kapely a napokon si zahrať so svojimi vzormi (v tomto príade The Stranglers) pred niekoľkotisícovým davom a toto všetko vydať na spoločnom výpravnom 3CD+2DVD (vyšlo minulý rok, teda 2011), to sa len tak hocikomu nepodarí.Že nepoznáte CHVM? To je presne ono. Sú skutočnou legendou slovenského undergroundu (a vlastne aj punku, prakticky prvou punkovou kapelou v týchto končinách) a to je práve možno ten paradox, že ich pozná iba zopár zasvätencov. A zdá sa, že sa to už nezmení, čo však dnes prakticky nikomu nevadí.

A že CHVM nežije iba zo zašlej slávy, či legendy, svedčí nateraz posledné CD Tunel (2009). Skvelý zvuk, skvelé songy, všetko nové svieže skladby, ktoré ctia ducha vážskych muzikantov, čo k tomu viac treba dodávať.

zdroj: http://www.frenky.sk

Vážski muzikanti oslávili 30. výročie vzniku dôstojne. Vydali aj výpravné 3CD/2DVD a hlavne publikáciu Od boľševika k nezávislosti, kde všetky svoje zážitky spísali.Teda, všetky… Všetky zjavne nie. Tento rok vyšla publikácia príznačne nazvaná Underpunk, ktorá má objasniť niektoré neobjasnené veci. To, že sú CHVM jednou z prvých a jediných kapiel alternatívy, undergroundu (terminológia je nepresná, keďže slovenská socialistická realita sa líšila od českej, o svete nehovoriac) či punku, to už napísali mnohí. Preto je názov publikácie výstižný – áno, CHVM jednoznačne je legenda underpunku.

To je známy fakt. Ale ako to bolo reálne, ako prebiehali koncerty v PRIMAF-e, ako vznikali skladby a texty a podobne, toto už dopovedali samotní vážski muzikanti.Kniha má nádherný dizajn vinylovej platne, kvalitnú tlač, skvelú punkovú grafiku a najmä super obsah. Čo ma najviac prekvapilo, bola informácia, že s CHVM začínala Gudrun z Ľahkej múzy. Pre mňa to bola správa ako hrom.No a keďže CHVM netrochári, samozrejmosťou sú priložené hneď dve cédečká s prvými dvoma legendárnymi demami (Sny v pŕhľave, Dedina spieva). Hity z týchto „platí“ sa hrávajú dodnes. Chór je činný aj v rádiovej oblasti, pre internetové rádio vytvára skvelú reláciu Trenčianske bublanie. https://www.chvm.sk/fukkavica-records/radio-2/ Odporúčam najmä časť č. 17, ktorá pojednáva o záhadnom, charizmatickom, prorockom a kultovom textárovi a básnikovi menom Ján Kulla.

zdroj: http://www.frenky.sk

 

Oslávili tridsiate výročie, sú považovaní za legendu slovenského undergroundu, boli vzorom pre oveľa známejších Bez ladu a skladu.

PREŠOV. Vážski muzikanti majú za sebou pestrý príbeh. Pokúsili ho vtesnať aj do knihy, ktorú napísal ich agilný člen Ľuboš Dzúrik. On osobne nemá pocit, že by CHVM poznal málokto: „Počas našej kariéry sme zahrali stovky koncertov a videli nás tisíce ľudí. Tí, ktorí nás videli, si nás určite pamätajú. Avšak aj fanúšikovia starnú, a preto tých pôvodných fanúšikov na tých našich koncertoch nie je až tak vidieť, sedia doma pri televízoroch. Pomaličky sa nám rozrastá aj nová základňa, hlavne zásluhou posledných dvoch CD.“

Aj samotní členovia CHVM už majú deti. Ľubošov syn Michal hrá v trenčianskej kapele Náhodný Wiskit. V tomto meste, kde sa koná najväčší letný festival Pohoda (a CHVM sa ho od prvého ročníka aktívne zúčastňujú), je podľa Dzúrika mnoho mladých kapiel, ktoré vzniknú, chvíľku vydržia, potom sa rozpadnú. Stále tam funguje prehliadka Gympelrock, ktorú pred 20 rokmi zakladali. Stále sa na nej vyskytnú nasledovníci CHVM, či Bez ladu a skladu.

Zaujímavou kapitolou zo života CHVM sú textári. Jedným z nich je Jano Kulla, ktorý už v roku 1984 napísal vizionársky text: „Čo čakám, že sa to stane? V Berlíne sa zrúti stena? A všetko sa urovná, kým opadne z piva pena.“ Kto bol vlastne tento záhadný chlap? „S Janom Kullom som sa stretol jediný raz v živote. Bol študent nejakej vysokej školy. Úplne nenápadný, ale myšlienkovo šialene revolučný. Našiel si ma po jednom koncerte a vybalil kopu skvelých textov. Dodnes mám odložené jeho rukopisy. Dal mi ich asi 20 kusov. Všetky do jedného sme zhudobnili,“ spomína Ľ. Dzúrik. Potom sa po Kullovi zľahla zem.

Druhé textárske meno je Martin Sarvaš. K netradičnej spolupráci s CHVM došlo počas jeho vojenčiny, v tom čase už bol slávnym autorom textov Tublatanky. Pri CHVM mal voľnú ruku, keďže nebojoval so žiadnymi cenzormi. „Vybalil na mňa texty, ktoré mu v Tublatanke neprešli. Niektoré boli provokačné, niektoré menej. Potom písal pár textov špeciálne pre nás. Texty boli trefné, útočili priamo na vládnu garnitúru. Po vojenčine išiel každý svojou cestou,“ hovorí Ľuboš.

Chór vážskych muzikantov má tridsiatku, ale je plný energie. „Nás sa tak skoro nezbavíte,“ sľubuje Ľuboš. Okrem koncertov chystá kapela nový album, ktorý by mal nadviazať na úspešný Tunel. Akurát má byť na veselšiu nôtu. „Textovo je Tunel depresívny a ponurý, až sa nám to nevyplatilo a privolali sme na seba pohromu. Tesne po krste sme traja skončili v nemocnici so všeliakými diagnózami,“ dodáva Ľ. Dzúrik.

Slovenská undergroundová legenda na sklonku minulého roku oslavila ve velkém stylu své třicáté narozeniny a soudě podle záznamu, večírek to musel být náramný. Poblahopřát přišla a zaznamenána byla řada kolegů, a výsledkem je pětidiskový (!) komplet, kde tři CD obsahují zmiňovaný narozeninový koncert, a doplňují je dvě další DVD – krom o vizuál obohaceného průřezu z téhož koncertu i videozáznam z loňského vystoupení na festivalu Pohoda. Porce opravdu výživná.

Většinu hostujících spolků kvalifikovalo k účasti na výročním koncertě hlavně to, že v nich hrají nebo hráli bývalí či současní členové a hosté CHVM. A mnohdy šlo o dávné kapely, jen výjimečně oprašované. Není proto divu, že  celé první CD je spíš jednou velkou kuriozitou a vztahovat na něj běžná hudební kritéria by bylo bláhové. Vypíchnutelné jsou bloky dvou  těles z disku druhého – úžasného vokálního kvarteta Free varlata – Angel Voices, kteří nikoliv vnějšími znaky, ale duchem a přístupem nechávají vzpomenou na české Ženy, a  pak  příspěvek asi nejznámějšího slovenského alternativního souboru Bez ladu a skladu s frontmanem Michalem Kaščákem, lovících ve svých největších hitech.

Samotní CHVM  dokazují na třetím cédéčku průřezem své letité historie, sahajícím od nejstarších časů až k současnému repertoáru, proč jde na Slovensku o jednu z nejrespektovanějších formací a skutečnou legendu. Ať už punkově odvázaní nebo temně zadumaní, v jednotlivých skladbách vždy představují nejen jasný názor i výrazný „ksicht“, ale zároveň jasnou nepotřebu o něčí nápodobu. A to bez stop neumětelství, s účelnými a funkčními aranžmá. CHVM jsou také z rodu těch, kteří se nebojí melodií, ale přesto zároveň dokáží i neslevovat na syrovosti. Sympatická oslava i výtečná ukázka, jak ani po letech nepropadnout povrchnosti a sebeuspokojení.

Příjemnou perličkou a dárkem fanouškům skupiny jsou i obě DVD. První je průřezem téhož koncertu s bonusem v podobě dua Väzenské gule (Michal Kaščák za bicími, omotaný řetězy a s čírem ze smetáčku), které nehorázně mile v punkovém duchu przní slovenské popové hity. Druhý disk nabízí záznam z loňského vystoupení CHVM na festivalu Pohoda. Nechybí ani zákulisní rozhovor a setkání CHVM s jejich letitými idoly The Stranglers (jejich klávesista si i s kapelou zahrál skladbu Hazardný hráč). Vtipné je i balení celého kompletu, kde obvyklý digipack nahradil plakát s punkovou grafikou a jednoduchým uchycením všech disků. Kéž by všechny alternativní legendy oslavovaly svá výročí takto vydařeně!

 

zdroj: http://www.tyden.cz/rubriky/kultura/hudba/ohlednuti-za-minulosti-v-hospode-i-na-vecirku_208367.html

V roku 2010 napísal basgitarista kapely Chór vážskych muzikantov Ľuboš Dzúrik príbeh svojej kapely s názvom Cesta od boľševika k nezávislosti. Toto leto vyšiel „malý dôvetok“ s názvom Underpunk.

Najprv informačné minimum: kniha Ľuboša Dzúrika a Antona Julényho Underpunk (Fukkavica Records, 2012) má farebnú pevnú väzbu a rozmer asi ako obal vinylového singla (z čoho vyplýva, že je štvorcová). Kniha je vytlačená na veľmi kvalitnom matnom papieri, vďaka ktorému môže čitateľ oceniť množstvo grafických prvkov (teda starých aj novších, čiernobielych aj farebných fotografií, všelijaké kresby, maľby, logá a znaky tvoriace pozadie a doplnok k textom) a pankáčsku, zdanlivo chaotickú, v skutočnosti však sviežu sadzbu jednotlivých strán. Text je vlastne dorozprávaním histórie Chóru vážskych muzikantov (ChVM) spolu s niekoľkými kratšími textmi priateľov skupiny (je medzi nimi napríklad Sveťo Korbeľ, Martin „Bedly“ Beďatš, Mikoláš Chadima, Michal Kaščák, ako aj autor týchto riadkov). Underpunk má okrem textovo-grafickej aj dôležitú hudobnú zložku, teda konkrétne dve cédečká so záznamami dvoch koncertov ChVM v bratislavskom klube Primaf z rokov 1984 a 1985.

Dostať na nahrávku život je umenie. Nahrávka je konzerva. Jednotky a nuly, ryhy na vinyle, niečo magnetické na páske či podlhovasté machule na displeji, vyzerajúce ako kefy umyvárky. Ak by sa na svete mal robiť zoznam tých pár výnimiek, keď nahrávka dýcha, pulzuje a ide z nej iskrenie ako na koncerte, nemohli by na ňom chýbať albumy Sny v pŕhľave a Dedina spieva od Chóru vážskych muzikantov. Obe boli nahraté v klube Primaf v Bratislave, v ktorom som nikdy nebol a ani poriadne neviem, kde sa nachádzal a pritom ho považujem za „môj“ klub.

Vďaka nahrávkam dvoch koncertov CHVM cítim jeho steny, vôňu, zatuchnutosť, takú dôležitú pre dobré kluby, pot, dokonca mám pomerne jasnú predstavu o jeho interiéri, pódiu, výčape. Vďaka predpotopnej technike nahrávacieho zariadenia (jeden mikrofón zavesený v klube) sa podarilo zachytiť hudbu, texty, divákov, pohľady medzi členmi kapely, ich dialógy, celú atmosféru v úchvatne vyváženej podobe.
Sny v pŕhľave i Dedina spieva sú stelesnením klubových koncertov osemdesiatych rokov so všetkým dobrým, čo vtedy takéto koncerty znamenali, so svojou živelnosťou, radosťou, že sa ľudia vôbec mohli stretnúť, milým spikleneckým pocitom, s výnimočnou spolupatričnosťou medzi muzikantmi a počúvajúcimi. Na chvíľu bol svet divý, farebný a slobodný. Sloboda je tým, čo je pri oboch nahrávkach podstatné. CHVM bola slobodná skupina, kde nebola dôležitá dokonalosť a virtuozita podania, ale virtuozita nápadu. Nehrajú koncert, ale divadelné predstavenie, kde vťahujú návštevníkov nenásilne do svojho sveta a oni sa tam nechajú radi zatiahnuť. Akoby šlo o živú skúšku, teraz by sa to asi označilo ako performance. Hrajú nevšedne, nadšenecky a vášnivo, ešte aj keď sa pomýlia, je v tom počuť hravosť, a nie chybu. Výborná hudba, skvelé texty, najlepšie klávesové sólo na svete v piesni Love 85, sprievodné slovo Jula Beritha, ktoré som vždy počúval podobne fascinovane ako dialógy Lasicu a Satinského. Kedysi som povedal, že za najlepšie slovenské albumy považujem ich a Filipov Bolo nás jedenásť. Najlepšou live nahrávkou sú Sny v pŕhľave prenasledované tou s názvom Dedina spieva od trenčianskych alternatívnych kráľov Chór vážskych muzikantov.

zdroj: http://www.tyzden.sk/casopis/2012/15/usami-michala-kascaka-201060.html

Chór vážskych muzikantov. CHVM. Magická značka. Keď som bol malý, mal som odznak s ich menom. Opatroval som ho ako poklad. Ešte väčším pokladom boli dve kazety, ktoré mi dal brat Marián a ktoré zmenili môj pohľad na hudbu.

Žiadne gitarové metalistické sóla v terciách ako z dychovky, žiadne sladučké popevky, žiadne texty o láske a o mieri. Všetko škrípalo a malo to v sebe život. Nadhľad. A humor. Na nahrávke vtedajší spevák Julo Berith rozprával svojím svojským akcentom príhody, uvádzal, reagoval na ľudí, až v tom bolo niečo divadelné. Keď som mal desať rokov, videl som ich prvýkrát naživo na Gympelrocku, ktorého vtedajší prvý ročník som škrekom otváral, čo bol ďalší zásah môjho brata. Mal skupinu Tritol (napriek názvu nehrali metal), Gympelrock otvárali a moje škriekanie ako z hororu dal Marián na úvod. Potom prišli The We, predchodca CHVM. Ich koncert vidím a počujem ešte teraz, bol som ohúrený. Iný svet. Odvtedy som vedel, že ma v rádiu nič zaujímavé asi nečaká, to mi ostalo doteraz. Odvtedy som vedel, že chcem hrať v podobnej skupine, začal som si vymýšľať texty a názvy. CHVM hýbali trečianskou scénou, ich koncerty boli udalosťami. Keď sme založili našu skupinu, chceli sme byť ako oni. A oni nás vzali do Drietomy, potom do Bratislavy, a tým nám pomohli dostať sa do sveta. Nechcem to preháňať, ale bez CHVM by Bez ladu a skladu asi nevzniklo, určite nie v tej podobe. A ani Pohoda by nebola tým, čím je. O pár dní začíname štrnásty ročník. Začne ho práve CHVM. Oslavujú tridsať rokov. Vystriedali za ten čas asi sto zostáv a tri miliardy hudobných motívov (po sedemsto motívov na jednu pieseň, zmena tempa a dvadsaťtri basových liniek je povinných), pridali na srdnatosti, trochu zvážneli, ale stále hrajú svojským, polorozpadnutým spôsobom. Ako darček sme pre nich pozvali ich hrdinov – The Stranglers. Lebo bez The Stranglers by CHVM nebolo CHVM. A zas môžeme pokračovať ďalej. To divné škrípanie Ľuboša Dzúrika, Rasťa Dobranského, Mira Punu a spol., to nie je hudobná skupina, to je pre trenčiansku hudobnú scénu buditeľský počin. Všetko najlepšie, mládenci.

zdroj: http://www.tyzden.sk/casopis/2010/27/usami-michala-kascaka-200976.html

 

Kapela s logom bežiaceho potkana, The Stranglers, považovaná za priekopníkov punkovej vlny, v máji roku 1978 vydáva svoj tretí radový album Black and White. V júni 1978 sedím v bielej košeli a pionierskej šatke ako štrnásťročný  na výročnej schôdzi našej základnej pionierskej organizácie, na ktorej sa povinne zúčastňovala celá  škola. Všade dokola zúril socializmus. Moja spolužiačka Monika mi od staršieho brata Juraja, ktorý sa presne o 25 rokov neskôr stal mojím spoluhráčom v kapele CHVM, priniesla na túto schôdzu album Black and White od Stranglers. Štyria čierni chlapi v čiernych rukaviciach  na bielom podklade. Už samotný obal napovedal, že toto bude čosi… Mozog, textár, spevák, gitarista Hugh Cornwell, bláznivý chemik a génius zároveň, karatista, basák a môj celoživotný hudobný vzor Jean Jacques Burnell, ktorého Stranglers náhodou zobrali do auta ako stopára,  ešte vtedy štíhly, postarší a spoľahlivý bubeník Jet Black. Skvelú štvoricu dopĺňa priam doorsovsky znejúci klávesák Dave Greenfield. Od všetkých ostatných punkových kapiel sa odlišovali tým, že mali navyše klávesy a vedeli pekelne ovládať svoje nástroje. Samotný album Black and White, samozrejme, obsahuje klasické punkové pecky ako Tank, Enough Time, Sweden /All quiet on the eastern front/, Toiler on the sea. Keďže výstavba punkovej skladby sa im zdala už príliš jednoduchá, začali siahať po zložitejších kompozíciách. Nice „N“ Sleazy, kultová skladba s vynikajúcou basovou linkou, ktorá nemôže chýbať na žiadnom stranglersáckom koncerte. Ostatné skladby zaváňajú experimentom a alternatívou  a už naznačujú odklon od punku, čo sa naozaj stalo pri najbližších albumoch. Dokonca v skladbe Hey! /Rise of the robots/  prvýkrát použili saxofón. Táto platňa mi zmenila život a môj pohľad na hudbu a hudobne nasmerovala našu kapelu. Je zvukovo farebná, surová, magická a prekvapivá. Cítiť z nej obrovskú energiu rozhnevaných mladých mužov. Presne o 32 rokov neskôr od vydania platne Black and White sedím s pánmi od  Stranglers v backstagei festivalu POHODA 2010  a po spoločnom koncerte CHVM a  Stranglers zbieram podpisy presne na jej obal.
Ľuboš Dzúrik je basgitarista skupiny Chór vážskych muzikantov.

 

zdroj: http://www.tyzden.sk/casopis/2012/22/pat-hviezdiciek-lubosa-dzurika.html